Óooo... Poľana. Aká si mi krásna... alebo.. zase kúsok krásneho Slovenska prejdený s priatelmi po vlastných

Bol som pod ťarchou silných argumentov donútený spísať report z môjho posledného vandríka aj keď som nebol v tomto prípade organizátor. Tento krát organizáciu a plánovanie na seba prevzal Miško z Bushcraft portálu . Tento raz padol tip na prechod severnou Poľanou. Slovo dalo slovo a začalo plánovanie. Prstom na mape si Miško vyznačil trasu. V podstate to boli dve trasy.. číselné údaje v kilometroch zo začiatku spôsobovali husiu kožu pretože jej hodnoty sa pohybovali v rozsahu 45 až 66 kilometrov cez víkend zo začiatkom v piatok okolo obeda. Ale bola dohoda že trasa sa môže meniť podľa konkrétnych podmienok.




Osádka sa zliezala v podstate z celého Slovenska. Ja od Levíc Janík od Martina Atti a Kornel nastúpili vo Zvolene do vlaku v ktorom som sa viezol ja. Dohoda bola že sa stretneme v Brezne kde nás čakal Legil ktorý prišiel z východného Slovenska. Z tade bol plánovaný presun autobusom na Tlstý javor kde sme sa mali stretnúť s organizátorom celej akcie Natanielom. Po chvíľkovom čakaní došiel. Biele služobné auto zastalo na odstavnej ploche a potom to prišlo.. neviem ako to slušne nazvať ale... no jednoducho Miška doviezla jeho zákonitá manželka a nám všetkým spadla sánka.. Jedným slovom naozaj krásna žena. Ale radšej to nebudem viacej rozoberať aby som nikoho neurazil. Aj tak tento moment ešte dlho v nás rezonoval a s obdivom ale aj istým kúskom závisti sme Miska tľapkali po pleci... Potom sme preladili myseľ na tie naše polovičky a hlavne na cestu pred nami...








Cesta medzi majestátnymi smrekmi rovnými ako z katalógu sa striedala s pre Poľanu typickými lúkami. Nad nami sa tvorili mraky ktoré sa nás snažili svojim sfarbením presvedčiť že sa máme obávať dažďa.





 Ten si to však rozmyslel a naša cesta od Tlstého javora klesala cez Obrubovanec aby hneď za nim mohla stúpať až na Zákľuky. Podľa mapy mal byť prameň niekde na značke ale ten sme nenašli. Miško zbehol pri salaš a tam prameň vraj bol. No my sme pokračovali hore. Na Zákľukach sme trošku vyfúkli.




Plán na ten deň bol dostať sa na priehradu Hromček kde bola v pláne prvá noc. Šli sme kľukatou cestou po červenej značke smerom dolu. Nakoľko všade okolo nás bolo neuveriteľne množstvo hríbov tak sme sa ich na rozdiel od Miška snažili ignorovať. Ten mal jasnú úlohu od domácej pani a to že bez hríbov sa nemal vracať domov.. Teda pochopil som to tak že dostal doma priepustku za podmienky že donesie domov hríby. No ale naozaj sa nedalo odolať tomu množstvu ktoré tam bolo. A tak rozum hovoril že ak tak maximálne zobrať pár na večeru lebo vláčiť to tri dni je nezmysel. Ale na druhej strane sa mi potvrdilo pravidlo že vždy nájdem najviac hríbov vtedy keď mam na chrbte batoh a nie košík.







Postupne sme sa dokochali a klesli k cieľu našej prvej noci. Bola to búda vedľa cesty pod priehradou Hronček kde sme plánovali stráviť prvú noc. Tak sa aj stalo a naše unavene hnáty sme tam aj zložili. Vybalili sme si poživeň a nastal čas krmenia po dlhej ceste.






Rýchlo sa zotmievalo a v diaľke sa dosť blýskalo. Nebolo počuť hromy tak sme usúdili že búrka je niekde nad Tatrami ak nie v Poľsku a tak sme presvietili strechu čelovkami a skonštatovali že je na pár miestach deravá. S vedomím že asi pršať nebude sme zaľahli. Samozrejme v takýchto prípadoch je len jedna priorita... a to zaspať ako prvy.. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Treba zaspať skôr ako pilčíci naštartujú svoje píli a spustia ťažbu... Úprimné sa však musím priznať aj keď som mal pocit že som nespal celú noc tak som chlapcom ani ja neostal nič dlžný..


Nad ranom nám trochu spŕchlo ale nebolo to nič také že by nás to zdvihlo z pelechov a nútilo nás to riešiť deravú strechu. Zobúdzali sme sa v suchu.



















Prvá noc za nami. Prišiel čas vykročiť ďalej. A tak popri priehrade sme sa po asfalte začali presúvať vyššie.






Pekne sme si nastúpali smerom na Štompe kde sme prechádzali vedľa vyvierajúcich prameňov. Chvíľa na oddych dobre padla..




Cieľom tejto etapy bolo dostať sa na Tri vody kde sme plánovali obednú prestávku. Skončili sme pod prístreškom pri vysokej peci a konečne sa mohli najesť



Opäť som testoval moje sušené jedlo. Tento raz to bola zeleninová polievka s čerstvými hubami. Konkrétne kuriatka. Fantázia. Par minút varenia a mňamka bola na svete..










Attinkov chrbát dával o sebe vedieť stále viac a viac. Preto sme sa začali obzerať po spaní. A tak sme zase vyšli na asfaltku. Už len pomyslenie na ňu mi ježilo všetky chlpy.. Neznášam asfalt v lesoch pod nohami.. neskutočne trpia. Zo zaťatými zubami sme sa dostali na Červenú jamu kde sme chvilu posedeli.






Berúc ohľad na kamarátov chrbát sme rozmýšľali kde sa utáboríme. Bolo pomerne malo hodin a tak sme sa držali toho ako sa Attinko cíti. Tento prístrešok bol pomerne veľký a dokonca bola neďaleko aj partizánska zemiankam ale nejako sa nám to nepozdávalo. Preto som sa s Miškom pobral ešte necelý kilometer po asfalte kde mal byt ešte jeden prístrešok. Bol.. bol však malý pre všetkých. Tak sme sa vrátili.



Po zrelej úvahe sme sa rozhodli že neostávame ale že sa pohneme smerom na sedlo pod Hrbom. Čas sme mali dobrý a Attinkovi sa relatívne polepšilo.

Opäť ta hnusná asfaltka nás viedla smerom hore. Našťastie po čase prešla do poľnej cesty. Bola to úľava pre nohy.




Pomaly ale isto sme nastúpali až do sedla pod Hrbom. Pred nami sa otvoril vyhlaď na lúku na ktorej stala chata. PIVO! To nás napadlo ako prvé... A veru dobre padlo. Plus tyčinky z baru a tak sme si vychutnávali počasie a rozhodovali sa že kde budeme nocovať lebo bolo jasne že nikde v okolí chaty to možne nebude.




Z blízkeho lesa vychádzali postupne bratia Česi ktorý boli ubytovaný na chate s plnými igelitkami hríbov. Dali sme sa do reči a zistili že necelá pol hodinka po modrej videli prístrešok kde sa da prespať. Dokonca aj chatárka nám potvrdila že sú tam dva. Jeden starší a druhy novší čistý udržiavaný.. A aj prameň je tam v blízkosti. A tak sme sa pohli smer na Žliabky.


Našli sme nejakú búdu ale asi to bola ta staršia... jedným slovom nič lepšie sme v okolí jednoducho nenašli. S Kornelom som bol hľadať po okolí ale naozaj sme tam nič nenašli. Našli sme však prameň. Aspoň niečo lebo voda nám už bola treba lebo Janík nám sľúbil luxusnú večeru. Cestoviny ,,gnoči,, s makom. Už skoro po tme sme sa naozaj aj luxusne najedli. Bol najvyšší čas s prípravou na noc v nasej novej búdičke..



Keď sa zotmelo ešte sme chvíľu sedeli pri ohni a rozoberali deň. Darmo. Skoro 19 kilometrov v nohách sa na nás celkom slušne podpísalo. V lese sa chodí spávať pomerne skoro lebo je rychlo tma. A tak sme sa veru aj pobrali. Miško ešte ostal pri ohni aby sa presvedčil že je všetko v poriadku a oheň nakoniec uhasil..




Pomerne chladne ráno prezrádzala aj inovať na tráve pred búdou. Ano. Jemne primrzlo. Moc som sa nevyspal (to vraveli všetci) Nie kôli zime. To bolo v pohode. Ale... ten neskutočný zvuk búracieho kladiva ktoré pravdepodobne malo za noc úlohu zrútiť výškovú budovu spánku moc nepomohlo.. Dokonca som z toho zvuku zo začiatku bol podozrievaný ja čo malo za následok ranu lakťom od vedľa spiaceho Miška.. Keď som sa do tmy ozval že čo sa deje tak nastalo z jeho strany ticho lebo zbíjačka búrala dielo skazy ďalej a tak zistil že som to nebol ja ale bal sa ozvať že to bol omyl... A tak hral mŕtveho tuláka ktorý tam v podstate ani nebol..


Ráno nie a nie prísť. Nočne prace pokračovali až do svitania... Ale nakoniec prišlo. Po celkom prebdenej noci (čo si opäť hovorili všetci) bol čas sa vysúkať zo spacákov a začať sa baliť. Raňajky a spoločná foto a môže sa pokračovať.








Cestou sme opäť prechádzali okolo chaty pod Hrbom ale tam všetko asi ešte spalo. Pustili sme sa dolu po spevnenej ceste smer Včelinec Starý majer až do Zábavy. Opäť hnusná asfaltka. Nekonečný asfalt už aj s autami smerujúc do kopcov na hríby. Jednou vetou: Hnus velebnosti.. ale došli sme. Naše nove útočisko bola autobusová zástavka v Zábave kde sme mali skoro dve hodiny čas do príchodu autobusu do Banskej Bystrice. A tak sme posedávali debatovali a krátili si čas driemaním alebo vyhrievaním sa na slnku..








A tak sme sa cestou po tomto kraji dostali až do Bystrice. Zorientovali sme sa kúpili si lístky domov. Atti Kornel a Janík mali spoj do Zvolena skôr a tak sa pobrali. My s Miškom a Legilom sme ešte chvíľu pobudli v staničnej krčme kde sme čakali na odchod vlaku.

 



My čo sme ostali sme si dopili pivo a sadli sme na vlak ktorý mal už na začiatku 10 minútové meškanie. Vo Zvolene sa naše cesty rozišli. Ja som pokračoval smer Levice a chalani každý svojim smerom.

Môžem skonštatovať že až na ten neskutočný asfalt bol aj tento vandrík úspešný. Opäť som strávil čas pod stromami s mojimi lesnými priateľmi. Preto im chcem touto cestou poďakovať za ich účasť a spoločnosť. Chlapi Ďakujem. Ďakujem že mám takých priateľov s ktorými môžem zdieľať svoju úchylku. A tou sú naše hory a lesy.


Trasy zaznamenané cez aplikáciu Mapy.cz:









Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky