Kopanie zimy na Tribeči... bez snežníc.

S chlapcami z  nášho  fóra sme sa opäť stretli na výlete pod stromami a užili si to. Chcem sa o tento môj zážitok podeliť aj s vami a tak to napíšem aj sem.

Tak že slovo dalo slovo a k nažhavenému Natanielovi sa pridal klub dôchodcov v počte dva kusy. Ja a 72Janik sme sa pridali k myšlienke zúčastniť sa pochodu v Tríbečských kopcoch a okolí. Blížiacim sa termínom ktorý bol určený na piatok poobede sa kopili problémy. V mojom prípade to bola smrteľná choroba- soplík a prechladnutie a u Janíka to boli kolena ktorých stav vykazoval vysoký podiel opotrebovania s možnosťou neprejdenia cez STK... Nuž ale keď sme si spomenuli na to ten Survival tak nám hrdosť nedovolila upustiť od plánov zúčastniť sa. Pri každodennom sledovaní počasia a jeho predpovedi sme postupom času zisťovali že naše zadky pravdepodobne nezmoknú ako sa javilo na začiatku ale musia rátať s prívalom snehu..

Keď nastal ten správny čas (niekoľko kráť zmenený..) tak som si vyzdvihol kamaráta Janíka na stanici a nabrali sme smer k Natanielovím  rodičom v Nevericiach. Nebyť jeho firemne sfarbeného auta vo dvore v neznámej dedine pod Gýmešom tak tam krúžime možno do teraz... lebo mladý pán v telefóne síce povedal že nás ide čakať a vyzerať ale pravdepodobne si len zle vyrátal kedy ma zdvihnúť postavu z domáceho gauča... nevadil. Po uvítaní sme si to vyjasnili a po krátkom čase vyrazili.

Cesta zasneženým krajom nad Ladicami nás pomaly krútila k zrúcanine hradu Gymeš. Našej prvej plánovanej zastávke. Tam sme v klenbovej pivnici mali v pláne stráviť prvú noc. I stalo sa. Už za šera sme dorazili a rozbili náš prvý tábor nasej cesty. Chlapci trvali na ohníku a tak sme sa po hrade trochu pomotali a par kusov dreva aj našli.. Siiice mokre ale aj tak kraasne dymilo.. Naša spálňa v podobe pivnice sa náhle zmenila na veľkokapacitnú udiareň. No ale aj tak sa nám podarilo natopiť vodu zo snehu na čajík. A čo by to bol čajík bez rumu že? A tak v rámci udržiavania komunikácie sme si s Natanielom podávali rumík z rúčky do rúčky a modlili sa aby to už prestalo dymiť. V jednej chvíli som sa snažil o uhasenie ohňa plným ešusom rozpusteného snehu ale.... on ten oheň zachránil a.... dymili a popíjali sme ďalej..

Ráno sme sa zobúdzali do krásneho dna keď oblaky boli pod nami ako šľahačka a slniečko nám svietilo. Síce len chvíľu ale boli to naozaj čarovné momenty. Celu oblasť ovládla inverzia.

Trvalo mi trosku dlhšie kym som sa rozobral lebo som v noci kopal zimu (preklad z Natanielštiny- Klepal som kosu) V mojej perinke od Cumulusu mi bola celkom dosť velka zima. Nemal som žiadny prcak na nej tak asi preto. Ale prežil som. Moji spolunoclažníci si však spokojne chrumkali blahom tak že som len tíško závidel... Kŕmenie kávičkovanie fajkovanie a iné lesné cnosti vyvrcholili v pobalení sa a nástupe do ďalšieho dňa.

Pláň bol Veľký Tribeč. Následne po zelenej smer Javorový vrch a nejaká búda vedľa cesty za Javorovým vrchom čo mala byt naša ďalšia zastávka kde sme mali naše hlávky a kosti zložiť.

Tento den by som skrátil na par slov vo vetách.  22km driny, potu, mrazu, vetra a bolesti! To je to čim by som charakterizoval druhy den nášho výletu. Na Tribeč to ešte šlo aj ked zo zaťatými zubami. Smerovník ukazoval 0,55 hodiny na Javorový vrch. Blbosť! Nikdy som nepochopil to ich značenie. Z toho času čo je na smerovníkoch na 99% nesedí skoro nič. Po dvoch hodinách šliapania nie a nie dosiahnuť ten Javorový vrchol a naše zúfalstvo už celkom slušne okrem snehovej fujavice bičovala aj tma. Tesne pod nim sme však našli stratenú zelenú značku a brodiac sa snehom sme po ďalšej hodinke v diaľke uvideli obrysy nasej dlho očakávanej búdy. Tie obrysy zahnali naše myšlienkové pochody ako zabivakovať niekde pod smrekmi a prečkať pod nimi noc. Blížiac sa pomali k bude sme si v hlavách premietali priania v štýle: Aspoň keby to malo strechu... aspoň jednu dve bočné steny... v myšlienkach sme upratovali pomyselný bordel aby sme mali kde skloniť nase unavene kosti.

Na naše veľké prekvapenie sa z budy stal v tom momente luxusný hotel zo vsetkym čo nam v tom čase bolo treba. Štyri prične a stôl.. Úžasný pocit a úľava keď sme zrazu boli vo vnútri.. (vo vnútri búdy kde sme plánovali spat...) Janíková bolesť kolien ho prinútila oželieť plánovanú degustáciu zemiakovej kase na viacej spôsobov. Jediným cielom bolo okamžité zavodnenie nas všetkých nakoľko sme boli značné dehydrovaný. Každý vytiahol varič a v tej malej búdke sa okrem z nás začalo pariť aj z ešusov kde sa varil čaj... Naša záchrana. Smutne pohľady na prázdne fľaše od rumíku a medovinky ktore nam pripomenuli piatkový večer nas upozornovali na to že: Rumu nemôže byt NIKDY! dosť.. S Natanielom sme si oblizli suché pery a povzdychli si...

Janíková svalová triaška ho zahnala do spacáku. Jeho bolesť sa mu dala čitat z tvare. Nezavidel som mu ani jeden pohyb. Napojený čajom sme sa rozhodli po povinnej cikpauze uložiť sa. Teda taký bol plán. Spal som hore a mládenci dole na spodných pričniach. Nataniel mi požičal Bivi vreco aby sa mi nezopakovala predchádzajúca noc. No a tak som sa uložil.... a to bolo všetko ... Len som sa uložil.. Spánok však nie a nie prísť. Veď prečo by aj chodil...? Ako prvý naštartoval svoju pílu Janík a samozrejme snaživý Nataniel nemohol zaostávať že..? Bral som to tak ze to bude asi daň za to že som ani bohovi nevedel od únavy zaspať a tak som len čakal kým dokončia prvý meter...

Nakoľko mali očividne plne nádrže tak som na miesto cuckania začal klepkať na stenu nasej budíčky... ONO to napočudovanie fungovalo.. síce sa mládenci budili s krikom ,,dalej,,!  a s následným džubaním mňa že čo trieskam..? Keď som im vysvetľoval že aby aspoň skúsili nechať ma zaspať tak by som netrieskal..  Výsledok? Moje obite hánky na rukách z neustáleho búchania to po čase vzdali a vypli ma.... čo samozrejme malo za následok naštartovanie tej mojej známej píly.. a tak sme si neostali nič dlžný...

Ranný povinný rituál v podobe kavičkovania kŕmenia sa a balenia nám dával predpoklad ďalšieho krásneho dňa.  Upratali sme si náš hotel nahodili batohy cvakli spoločnú foto a.... vyrazili. No a potom to prišlo... Zjavil sa nám anjel... Nie náš Nataniel... ale naozajstný anjel. Viete čo povedal ako prvé? Chlapi! Dáte si so mnou? S Natanielom sme sa pozreli na seba že či faaakt?? Fakt! Ten človek len šiel okolo aby nás ponúkol domácou hneď na začiatku nasej ďalšej cesty. NAOZAJ! Ten malý frtan bol ako zázrak. Nakopol. Chlapík sa chcel pobrať ďalej. Spýtal som sa ho či sa ho môžem dotknúť..? Nechápal... Dovolil mi to a ja som sa ho naozaj dotkol aby som sa presvedčil že či je naozajstný alebo sa mi len prisnil... ON bol naozajstný...

A tak potužený domácou sme opäť sklonili hlavy a vydali sa na cestu zasneženou krajinou smer Skýcov kde sme mali stihnúť bus ktorý nás prepraví do Zlatých Moraviec kde nás mal čakať ďalší odvoz smer Neverice- začiatok nasej cesty.

Samozrejme že časové plánovanie nám nevyšlo pretože brodenie sa v snehu celu cestu časovo len predlžovalo. Náladička naberala na intenzite. Moje bolesti kolena sa však po krátkom čase opäť ozvali a.... priznám sa.... musel som siahnuť po tabletke od bolesti. Chvíľu trvalo pokiaľ zabrala ale potom to už šlo. Šlapal som a v duchu dúfal že oblbovák výdrži čo najdlhšie. Ubolený Janík si povedal že bolesť výdrži a zo zaťatými zubami šlapal ďalej. Mohol som len tíško sňať pred jeho odhodlaním klobúk z hlavy.

A tak ako šiel čas tak sa aj menila štruktúra snehu z prašanu na ťažký a mokrý . To sa aj podpísalo na našom výslednom čase. Dorazili sme do Skýcova s asi pol hodinovým oneskorením čo malo za následok čakanie hodinu a pol v krčme kde pravé prebiehal hokej medzi Švédmi a Fínmi. Samozrejme že sme to neregistrovali nakoľko naša myseľ bola nastavená nutne požitie niečoho sladkého. Tak prišla na rad kofola a na to hneď druha lebo som tu prvú zabudol ochutnať.. plus horalka a slane chipsi. Zalievaná káva tomu dala ten správny punc.

Po nejakom čase si nas miestny začali viac všímať lebo sme pravdepodobne narušili ich pokoj v krčme a tak s otázkou že či nefandime svojim nám vzali vietor z plachiet čo nás prinutilo zamyslieť sa že či nerobíme niečo zle v ich rajóne. Nakoniec z toho vzišlo to že sme sa vzhľadovo podobali  na Škandinávcov čo práve hrali tu smiešnu hru kde všetci naháňali tu malú okrúhlu čiernu vec..

Nasledoval už len presun bušom do Calex city a následne presun k Natanielovím rodičom. A to bol zlatý klinec celej akcie. Jeho maminka bola taká zlata ze pred nás barbarov z lesa postavila pekáč plný pečeného bôčika s pečenými domácimi zemiačkami. Poviem vám že to nebíčko v papuli sa mi práve v tejto chvíli vybavilo a kvapla mi slinka na klávesnicu.  Miško pozdravuj prosím maminku a že ešte raz ďakujeme.

Trosku dosť som sa rozpísal ale nedalo mi vynechať nič z tejto naozaj parádnej akcie. Isto som aj tak nenapísal  všetko.  Chcem touto cestou poďakovať Natanielovi a Jankovi za ich účasť podporu a prítomnosť pod stromami v Tribečských zasnežených kopcoch. CHLAPCI DAKUJEM...