Cesta cez tri mapy.

Ďalší krásne strávený víkend vonku pod stromami. Ako každý rok (ten minulý som vynechal), tak aj tento som spravil môj už tradičný pochod z miesta,  kde žijem teraz do môjho rodného kraja v okrese Prievidza. V minulosti to dostalo názov Cesta cez tri mapy, lebo jej trasa vedie cez tri mapy VKU. Ide o mapy číslo 131, 137 a 138. Vždy sa šlo z jednej mapy na druhú.


Vždy sa niekto ku mne pridá. Tento krát sa počet záujemcov zúžil na dvoch plus ja.  Kamaráti z fóra http://www.bushcraft-portal.sk  Janík a Rolo. Rolo na fóre pod nickom Chameleón šiel so mnou už niekoľko krát. Janko pod menom na fóre ako 72Janík mal na tomto pochode so mnou svoju premiéru.

Zmyslom celého treku bolo na začiatku dostať sa pešo od Lv do môjho rodného kraja. Tento rok sme sa rozhodli pre trasu od Bzenice. Pred rokmi to bolo od Pukanca ci napr. Žarnovice a podobne. Šlo o to prejsť všetky pohoria, čo sú medzi. A to koniec Štiavnických vrchov na pohorie Vtáčnika.  Vždy som končil u kamaráta Peťka z Hornej Vsi, ktorý sa tiež v minulosti podujal na tuto cestu spolu so mnou a s korým sme sa mali tiež aj stretnúť počas pochodu.

Janko prišiel ku mne o deň skôr nakoľko to má najďalej. Docestoval od Veľkej Fatry, kde ma už stihol v minulosti povodiť a musím skonštatovať, že Fatra je kus krásneho miesta na Slovensku, kde sa isto ešte vrátim.

Pohli sme sa ráno vlakom do Žarnovice kde na nás už čakal Rolo. Spoločne sme sa presunuli busom do Bzenice a tam to začalo. Vystúpenie na Bukovinu. Tam je prameň medokýš kde sme nabrali prvú príručnú vodu.

Prvý nástup začal lesníckou linkou na sťahovanie dreva. Jedným slovom ..hrôza. Blato a zničená cesta do kopcov nám veru úsmev na tvar nevyčarovali. Je dosť žalostný pohľad ako LKT-čko ťahá dole brehom kmene stromov ktoré postupne ničia tie ktoré stoja vedľa cesty a veľakrát sú už do polovice priemeru kmeňa odrate od ťahaného dreva.

Plán bol dostať sa v ten deň do okolia Gronštôlni kde bol plán niekde prespať. A tak sme cez Všivavú pokračovali na Lazy a ďalej na Markov Laz. Káva a niečo pod zub po pochode zablatenou cestou padlo vhod. Tieň stromov na Markovom laze dával na chvíľu možnosť vyfúknuť.

Cieľ bol jasný. Dôjsť na Gronštôlne a pripraviť sa na noc. Bol silný predpoklad silného dažďa a tak sme potrebovali dobrý flek. Chata na Gromštôlniach neumožňovala žiadnu možnosť prespatia. A tak sme hľadali ďalej rozhodnutý ešte nestúpať vyššie. Pri ceste bol prameň od ktorého sa nám veru nechcelo aj keď tieklo z neho asi tak liter za 5 minút.. Cestou sme si však na jednej malej lúke všimli strechu nejakej búdy. Po preskúmaní sme zistili že ide o nejakú chatu pri ktorej bola luxusná terasa so sedením. Netuším komu patrila ale v tej chvíli bolo rozhodnuté. Ostávame tam. Nemali sme žiadny dôvod dobíjať sa dnu. Boli sme nadmieru spokojný a vďačný že mame strechu nad hlavou. Kŕmenie káva a príprava na noc nám zabrala istý čas. Už však s úsmevom na perách lebo sme už vedeli za noc prečkáme v suchu. Touto cestou chcem poďakovať majiteľom zrúbika za aj keď nevedomky poskytnutie možnosti prespať na ich terase.

Predpoklad dažďa sa potvrdil a do rána celkom pekne spŕchlo. Prítomnosť silného vetra a bleskov na oblohe dodávalo celej atmosfére ten správny šmrnc. Bol som naozaj rad za strechu nad hlavou. Pod celtou by som asi mal iné pocity..

Ráno vyspinkaný do ružovkasta sme absolvovali povinne úkony ako kŕmenie sa kávopitie a ... ako by som to slušne napísal?... noo.. jednoducho si spravenie si miestečka a zbavenie sa zbytočnej váhy v črevách..

Spoločná foto a ide sa ďalej

Úlohou druhého dňa bolo prejsť na Vtáčnik a z tade po hrebeni na Rúbaný Vrch od kade sme sa mali dostať cez zadnú luku na Buchlov a Žarnov. Na Lubenskej skale nás mal čakať Peťko pri vykonávaní svojej staronovej srdcovej záležitosti a tou sú skaly a lezenie po veľkých kameňoch. Taký bol plán...

a tak sme vyrazili. Traja veteráni v plnej sile odhodlaný dosiahnuť miestny vrchol... Vtáčnik.

 Plazenie sa hore bolo naozaj prijemne. Padla myšlienka že by sme to mohli struhnúť po vrstovnici a obzrieť si Pokutský vodopád. Ako nápad to prešlo hlasovaním a za jemného dažďa sme vykročili tým smerom. V tomto pohorí nie je o vodu núdza. Cestou sme mali možnosť prechádzať okolo dvoch potôčikov. Posledný z nich tvoril spomenutý vodopád. Naozaj krásne miesto. Som rad že som mal možnosť si to obzrieť. Zhodili sme batohy a šli sa ,,kochať,,

Toto krásne miesto malo svoje čaro. Po osviežení sme sa pohli však ďalej. Smer Partizánska chata kde sme trochu odfúkli a niečo zjedli aby sme vládali šliapať hore na Vtáčnik. 

Jankovi už nedovolilo svedomie obchádzať všetky tie hríby a tak z času na čas nejaký odtrhol... Na Partizánskej chate sme si za prítomnosti okoloidúcich turistov pochutnali na hríboch na rôzne spôsoby... Ja a Rolo sme ich pridali do mojej Home Made polievky. Janík len tak skromne zajedol s myšlienkou na večerne rizoto s hubami..

Odfúkli sme a pohli sa smerom hore.

Počasie ako lusk a tak sme dosiahli vrchol... Vtáčnika. Výhľady neopísateľne. Pocity rovnako.

Pokročilý čas nás prinútil prestať sa kochať sa a pohli sme sa smer Rúbaný vrch..

Rubaný vrch je aká si križovatka na hrebeni Vtáčnika na červenej značke za Kláštorskou skalou. Doľava sa ide po žltej na Ostrý Grúň a do prava na Zadnú lúku pod Buchlovom. -smer našej ďalšej cesty.

Hríbov čim ďalej tým viac a tak Janko si svojim pozorným okom plnil svoju Gorku peknými kúskami.

Na Zadnej lúke pod Buchlovom sme mali čerpať vodu. Studnička však zmizla... nepochopiteľný

barbarsky počin.. niekoho na veľkom traktore po ktorom ostalo na mieste studničky len  koľaje a bahnisko v tráve. Smutne sme pozreli na Buchlov pred nami a museli zmeniť plán..

Rozhodnutie padlo že nepôjdeme po žltej na Buchlov a Žarnov ale po zelenej smer Lubenska skala na ktorú sme sa mali dostať od zelenej cez vrstovnicu cez ktorú sme nestúpali nad skalu kde nás už mal čakať Peťko. Rozhodnutie sa na začiatku zdalo ako dobrá voľba ale... turistické značenie sa na zadnej lúke nezhodovalo s mapou a ani navigácia v mobile neukazovala to čo sme mali pred sebou. Cestu križovali linky drevochmatov ( Ľudia čo ťahajú drevo z hôr)  tak sa značka sa stratila. Chvíľkové blúdenie v malinčí a krikoch nás dostalo na zvážnicu po ktorej sme sa konečne vybrali smer skala na ktorej nás mal čakať Peťko.


Mali sme info od Peťka že tam kde je on je aj voda a aj sa tam da pekne prespať. Leeen že.. Peťko je zvláštny druh žijúci vo svojom vlastnom svete s vlastnými pravidlami. A nie len pravidla ma svoje. On ma aj svoj iný časový priestor a iné vnímanie vzdialenosti. Zhrnutie? Ak povedal že je tam voda cca 300m dole kopcom zmámená to v preklade do ľudskej reči že to bude minimálne pol kilometra.. Preto keď sme stupali vrstovnicou ktorá k nemu viedla a cestu nám skrížila jedna vyvieračka prameňa tak sme sa rozhodli spraviť opatrenia aby sme prišli k nejakej vode. V tej vyvieračke som upravil prameň tak aby sa v prípade potreby dalo prísť k nemu a načerpať si vodu.

Konečne sme sa dostali na Lubenskú skalu. Teda aspoň podľa mapy sme tam boli. Prekrásne miesto. Cesta k nemu viedla cez malinčie a machom obalene skaly. Peťka však nikde. Pískame a voláme na neho.. On však nereaguje. Skúšam telefón. Mimo signálu.. Tak som zhodil batoh a šiel som sa poobzerať po okolí a skúsiť šťastie. Moji kamaráti ostali pod jednou zo skál oddychovať. Po chvíli moje volanie našlo odozvu a Peťko sa ozval v diaľke. Tak sme sa konečne stretli... čakal som komentár z jeho strany na moje paličky čo som začal nosiť v poslednej dobe do kopcov ale nie. Peťko opäť prekvapil. Prvé čo sa mi dostalo od neho bolo: Jurko. Pozerám že ty si ten Ultra-Light dotiahol do dokonalosti... A tak sme si podali ruky zašli za chalanmi a po zvítaní sa sme prešli na vysnívaný pľac.. Peťko sadol do svojho nového prototypu hamako-batohu a začala debata...

Ako vždy sme sa začali doberať jeden druhého. To je už náš folklór.. Samozrejme ako prvé prišlo na rad samotné miesto a voda. Voda cca 300m dole kopcom... hej. Keď som mu volal že čo a ako tak stal niekde na pol ceste. áno.. v tom čase bola voda tých 300m.. spanie? Nehlásili dážď tak sme sa uložili do tej vysokej trávy čo tam bola..

Peťko ma nahovoril že aby som sa šiel pozrieť na jeho kamene (skaly) a že on skočí teda dole po vodu.. V nevedomosti som pristúpil na jeho návrh lebo veď to je len tu... kúsok.. Naivne som dúfal že sa jeho priestorová orientácia zmenila.. BLBOSŤ! Nadával som si do debilov kráčajúc cez balvany a skaly kde mi Peťko všetko chcel ukázať.. Musím však uznať že to miesto ma naozaj čaro. Vysoké steny veže balvany na ktorých sa da naozaj liezť do zblbnutia. A to je vlastne Peťkova staronová vášeň ku ktorej sa po rokoch vrátil a teraz ho to drží.

Po prehliadke jeho šutrov vytiahol svoj lezecky matrac a uložil ma naň že on skočí po tu vodu. Kochal som sa okolitými výhľadmi. Naozaj krásne miesto kde trávi svoj čas robiac nove cesty v skalách pre iných.

Cestou naspäť som mal uz naozaj že dosť. Ešte som prikyvoval na ukážky skál a ciest v nich a pomaly stúpal na pľac kde oddychovali Rolo s Jankom. Oni spokojný napapaný oddýchnutý a ja zodratý s plnou hubou nadávok...

Podvečer ma pri našich debatách prešiel hnev a únava a tak sme si len vychutnávali okolie a celu tu neopísateľnú atmosféru

Večer sa blížil a debaty mali čim ďalej tým menšiu intenzitu. Pri svetle čeloviek sme sa postupne odoberali do svojich pelechov. Nikto z nás nevedel čo ho čaká aj keď všade prítomne a lezúce kliešte dávali predpoklad že tá noc nebude len tak zadarmo a že asi potečie krv.. A aj tak bolo... ešte do tmy som ja a Roland vyberali ci lezúcich alebo úž dokonca prisatých kliešťov. Peťo bol na tom rovnako. Jankovi sa nejakým zázrakom také množstvo ako nám neušlo..

Noc bola.. no bola.. No asi aká môže byt taká noc plna komárov veľkých mravcov a kliešťov..?  Ano! Na hov.. o.. Nevyspal som sa. Ale že vôbec. Tešil som sa že noc prešla. Povinný rituál v podobe raňajok a kávy skončil zbalením sa a odchodom. Peťko šiel skôr aj so svojim matracom lebo si ešte niečo chce preliezť..

Zbalil som si svoje cak-paky a poďakoval miestu za možnosť prespatia. Ostalo po mne len ležovisko..

Peťko niekde zakvačený v skalách a tak sme sa ho pobrali hľadať. Otvorili sa nám neskutočne pohľady na skalne steny a okolité balvany. Nedalo mi a trosku som si šiahal na skaly aj ja...

Cesta dolu bola cez kamenný terén a tak Janko so svojim uboleným kolenom si asi prišiel na svoje. Držal statočne svoje udeľ a šlapal ďalej. Prešli sme ešte pár skalných útvarov. Na jednom z nich sme mali možnosť vidieť hniezdo dravcov. Pravdepodobne to bolo hniezdo sokola rároha. Ich rodičia nalietavali nad nami a zo škrekotom nám dávali najavo že sme tam nie vítaný.

Nestúpali sme nad skalu a sokolici si dali pohov. Pokochali sme sa výhľadmi a pobrali sa úž len lesom smer Horná vec-Pácov.

Zastávka po ceste cez asfalt u Hájnikovej ženy na jedno orosene s fazuľovou polievkou nám dodalo posledné sily na pochod po rozpálenom asfalte k Peťkovi domov. To bol ciel nasej cesty.

Opäť som sa trochu rozpísal a tak vám patrí moja vďaka ak ste to vydržali precitať až sem. Touto cestou chcem poďakovať mojim priateľom že zdieľali tuto výpravu so mnou. Ďakujem. Ďakujem za spoločnosť za podporu a hlavne vašu prítomnosť pod stromami.

PS: Ďakujem Jankovi a Rolovi že mi dovolili použiť ich fotografie v tomto článku. Priatelia. Teším sa na ďalšie spoločné chvíle.