Držkovanie vo Fatre
Slovo dalo slovo ,a tak sme sa minulý rok dohodli na portáli https://www.bushcraft-portal.sk ,že si zopakujeme výstup do kopcov Veľkej Fatry. Opäť v zime a snehu. Tentokrát sme to chceli ešte niečím oživiť. Tak sme sa dohodli, že spravíme hore v kopcoch držkovú.. Pol držkovú, pokrm tulákov.. Aby sme nekopali zimu nadarmo, prečo si to neskrášliť dobrým jedlom. Aspon taký mal byť plán... Ostatne plánované aktivity ako lezenie na ďalekú skalu, či samotné varenie sa zhruba zhodovalo s časovým plánom, ktorý sme mali vtesnať do predĺženého víkendu. Plán bol:
- v piatok odchod z civilizácie a príchod na malý, ale útulný zrubík v kopcoch
- natopiť čo najviac snehu, aby bolo čo najviac vody na varenie
- sobota budíček a varenie držkovej a... vraj samovražedný výstup na skalu, ktorú sme mali oproti na horizonte..
Toľko plány... a tak sme sa stretli a pohli sa do kopcov....
- v piatok odchod z civilizácie a príchod na malý, ale útulný zrubík v kopcoch
- natopiť čo najviac snehu, aby bolo čo najviac vody na varenie
- sobota budíček a varenie držkovej a... vraj samovražedný výstup na skalu, ktorú sme mali oproti na horizonte..
Toľko plány... a tak sme sa stretli a pohli sa do kopcov....
Ja, Janko, Atti a Miško sme sa postupne vzďaľovali od posledných obývaných domov smerom hore a stúpali sme v čoraz väčšom snehu. Po prebrodení rieky sme sa rozhodli nasadiť snežnice, lebo sneh veľmi sťažoval chôdzu.
Priznám sa, že som dovtedy nemal so snežnicami žiadne skúsenosti. Vždy som sneh brodil s otrockou námahou. Preto som bol v očakávaní, ako sa mi pôjde...
Úprimne sa priznám.. Po pár stovkách metrovsom sa dozvedel, že mám svaly, o ktorých som ani len netušil. Strašná drina. Úplne inak sa kladie krok a inak sa prenáša ťažisko. Jednoducho všetko bolo zrazu iné a ja som začal pociťovať únavu a bolesť svalov. Vždy som však bol na tom lepšie ako Janko. Ten snežnice nechal doma. Asi vedel prečo. Vtedy som vysúkal vetu, ktorú chalani chceli, aby som si zapamätal. Tak skúsim: So snežnicami sa ide minimálne o polovicu ťažšie ako mimo zimu bez snežníc... Aaale v snehu o dve tretiny lepšie ako tomu, čo snežnice nemá..
Ale muselo sa makať dalej.
Terén sa členil z mierne stúpajúcich chodníkov či ciest, na silnejšie stúpania pod stromami.
V jednom úseku som ostal visieť a chalani za mnou. Nevedel som sa pohnúť z miesta. Ostal som v kopci keď som sa ho snažil traverzovať. Krok dopredu mal asi 5 cm.. a tych pár metrov mi trvalo neskutočne dlho. Jednoducho som ostal vo vajcovom snehu (sneh po vajcia) a ani bohovi dopredu. Len som sa trápil.. našťastie sa mi podarilo po dlhom čase zastabilizovať sa a konečne som sa pohol. Siahol som si až na dno svojich síl.. Brr.. ešte teraz ma trasie keď si na to spomeniem.. a tak sme sa pohli ďalej. Krajina už mala zase iný charakter. Snehu pribudlo ako aj kopce boli strmejšie.
Po naozaj dlhom čase čo sme sa nevedeli pohnúť sme sa striedali v robení stopy aby ostatní mohli kráčať o niečo lepšie. Výhľady síce krásne ale vyčerpanie nedovoľovalo si to na plno užívať. Každý smeroval pohlaď dopredu kde sa mala zjaviť strecha nášho zrubu kde sme plánovali zložiť svoje kosti. Po nejakom čase jemného stúpania v traverze kopca sa objavila..
Naše prechodné bydlisko dostalo aj reálne črty v podobe malého lesného zrubu ktorý si žije svoj vlastný život zabudnutý medzi kopcami. Nepýtajte sa ma kde sa nachádza. Neprezradím vám to. Toto miesto nech ostane ,,neobjavene,, aj naďalej. Poznáme ľudí a vieme čo všetko dokážu. Ako napríklad tí pred nami nemali čím rozkúriť a tak použili spodne latky z priční.. čistý debilizmus..
a tak sme sa zlozili a začali chystať všetko na noc. Vybaliť sa resp. niečo robiť vo vnútri mohli len dvaja max traja ľudia. A tak sme sa striedali. Nachystalo sa všetko na oheň. Janík a jeho výbavička prispela k tomu že za chvíľu sa už dymilo z komína a teplota začala prijemne stúpať..
Keď teplota ako tak stúpla prišlo na rad kŕmenie.. Každý niečo vybalil a dopĺňal energiu. Ja som opäť skúšal svoje dehydrovane jedla. Tentoraz len zeleninu mäso a bujón plus tak isto domácu vegetu. Janko doniesoll držky v aspiku. Stužené držky v podobe tlačenky. Videl som to prvý krát. Tak že som skúsil v podstate predvoj držkovej. Udusil som si svoju zeleninu do toho šlo pomleté sušene mäso a Jankove držky... Na moje prekvapenie to bolo naozaj silno jedle...aj keď som to prehnal s dochutením a presolil som to. Táto polievka mi padla veľmi dobre po vyčerpávajúcom dni. A nie len mne. Každý ochutnal.
Spoločná večera a pomalá príprava na prvú noc. Teplo bolo už až moooc a tak sme vetrali zakaždým keď niekto šiel von. Teplota vonku sa menila podľa toho čo dofúkal vietor ktorý pekne znižoval pocitovú teplotu dole. Občas sa zatiahlo a zasnežilo a občas sa ukázal aj majestátny mesiac. To sa hneď prejavilo na klesajúcej teplote. A tak sme sa sušili debatovali a bavili sa na dni ktorý sa blížil ku koncu.
Prvá noc je vždy plna očakávaní.. Aj keď sa dobre poznáme a pomerne často sme spolu vonku na dlhšie tak aj tak každý čaká aký nový tón kto vytiahne zo svojho repertoára.. Väčšinou sú to klasické zvuky ktoré sa isto stretávajú v civilizácii z veľkým znepokojením spolubývajúcich. Alebo inak.. všetci sme čakali aký pracovný nastroj ten ci onen vytiahne.. Áno. Presne to mám na mysli aj ja.. Zbíjačky píly či iná búracia technika.. resp. napodobňovanie zvukov tej techniky.. Kto ma možnosť snaží sa zaspať čim skôr aby mohol prvý naštartovať svoj nastroj a tým sa vyhol prebdenej noci... samozrejme pokiaľ mu to spolubývajúci nezačnú prerušovať cuckaním na neho alebo nebodaj klepkaním na steny zrubu čo ma samozrejme okrem zodratých hánok na rukách aj za následok v podstate prebdenú noc nakoľko stále mal niekto zapnutý ten nastroj na rušenie nočných démonov...
A tak jediná možnosť bolo prečkať noc v akom takom polo bdelom stave kým príde ráno.
Ráno samozrejme prišlo. A ako býva zvykom tak začala debata o tom kto koľko napílil dreva a koľko sa kto nevyspal. Klasika.
Plán bol taký že samozrejme ako prvé boli v pláne raňajky formou švédskych stolov.. alebo inak.. kto si čo uchmatne to bude mať.. a potom príprava držkovej polievky. A tak sa aj stalo. Miško ako hlavný kuchár s jeho hlavným pomocníkom Jankom začali to na čo sme už netrpezlivo čakali. Časovo sa to síce posunulo trochu viacej k obedu ako býva zvykom ale nakoľko v horách nehrá čas žiadnu rolu tak to bolo v podstate uuuplne že jedno..
Kombinácia ingrediencii snehu a ľadových držiek sa postupne dostavala do finálnej podoby
Isto vám tečú slinky aspoň tak ako mne keď sa na to takto odstupom času pozerám. Naozaj sa podarila. Kvalitne sme sa naládovali. Hneď bol deň krajším. Dokonca na mňa to malo doslova fatálne následky lebo ma normálne vystrelo a v tejto polohe som údajne vydržal hodinku dve.. nooo neviem neviem..
Počasie bolo úžasné. Niekde svietilo slniečko a teplota bola stále pod -5°C skoro cely deň. Samovražedná cesta na skalu sa nakoniec nekonala. Zvíťazil zdravý rozum.. ale isto to malo niečo spoločne aj s plným bruchom.. A tak som aspoň pozbieral po okolí suché stromy a ponosil ich k zrubu kde sme ich pílili na noc. Veď som niekde musel nahradiť tu moju bohapustú nečinnosť aspoň nejakou pracou. Ale inak pohoda klídek a tabačik..
Noc opäť prišla rýchlo. Tak ako to je v horách bežne. Opäť očakávania z nastávajúcej noci ohľadom zvukových efektov. Búda vykúrená na saunovú teplotu dávala najavo že to nebude len také ľahké v takom teple zaspať. Našťastie teplota začala klesať po zákaze prikladať do ohňa. Nad ranom už bola teplota prijemných necelých 5°C. Bolo však treba vstávať bo aj mechúr sa prihlásil že existuje a tak bolo treba ukázať mu ako hlboký je sneh..
No kto to nezažil tak tomu to asi nevysvetlím aká to je radosť.. samozrejme ak si v tej zime vôbec niečo nahmatáte..
Ráno malo za príčinu to že si človek uvedomuje že sa pomaly blíži koniec a treba sa okrem nakŕmenia aj pobaliť späť do civilizácie.. To sú vždy smutné rana. Tak že najesť sa zbaliť upratať a.. spoločná foto na záver..
Potom už len nasadiť Snežnice ktorým asi prídem na chuť a hurá dolu brehom..
Priatelia. Zase jedna krásna akcia s mojimi lesnými druhmi. Vážim si každú minútu ktorú môžem stráviť s vami. Ďakujem za spoločné chvíle. Tak opäť zas niekde v kopcoch.
Požil som fotky všetkých zúčastnených. Fotil Atti Ja a Miško. Chcem poďakovať ešte zvlášť Attinkovi za pohľadnice ktoré vytvoril a ktoré ešte pripájam
Ďakujem za váš čas a pozornosť. Tak zase na budúce..
Aj ja dakujem za pobyt s vami. Tesim sa na dalsie tulacky s vami.
OdpovedaťOdstrániťJanik
Páni ,kalap dolu pred vaším nadšením pre vec.Brodiť sa v takom
OdpovedaťOdstrániťteréne a v hlbokom snehu zo snežnicami na nohách,to chce silné
nohy a silné nervy.Ešte že ste dobrá parta a striedavo prešlapávate
stopu.Chodieval som na trampské chajdy nad Trnovo,Valču sú tam
nádherné miesta,no dnes v takom snehu už by so si netrúfol .
Juraj,ešte k tomu utajeniu polohy zrubu je to skutočne tak,vždy
zatajiť,len raz som to nedodržal a roky som potom musel ľutovať.
Ahoj, Borsuk.
Vďaka priateľu. Máš pravdu. Bola to drina. Ale bola to krásna drina. Milujem tieto pocity keď si siahneš na dno svojich síl. A ja som si siahol. Dúfam že ešte bude veľa takých to akcii.
OdstrániťTento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániť