Túlanie sa na vychode- Vihorlat

Na začiatok by som prispel niečím aktuálnym. Budem písať o svojich tuláčkach po slovensku. Som členom jedného úžasného fóra, kde sú ľudia s podobným zameraním ako som ja. Ide o slovenské diskusné fórum o bushcrafte. O technikách prežitia v lese, výstroji, akciách...

Volá sa- Buscraft-portal

Toto fórum je výnimočné tým, že dalo dokopy ľudí rôznych vekových kategórii s rôznymi skúsenosťami s pobytom vo voľnej prírode. Ľudia z celého Slovenska. Ľudia, ktorých mám rád. Zdravé jadro tohto fóra sa stretáva a chodí sa spoločne túlať cestami necestami. A to sa dialo aj predchádzajúci víkend. Partia ľudí z východu nás pozvala na trasu Vinné-Kyjov-Vihorlat-Sninský

Nežabec-Vartáš-Podhoroď.

Z pôvodnej plánovanej zostavy pre zdravotné problémy odstúpila moja Anka a kamarát Atti. Nakoniec som na východ cestoval ja. Dovolenka na štvrtok mi umožnila vyraziť už ranným spojom. Anka ma smutne odprevádzala, lebo veľmi chcela ísť so mnou, ale vzhľadom na priebeh počasia, sme sa rozhodli, že bude lepšie ostať doma a doliečiť sa. A možno sa len chcela presvedčiť, že naozaj odchádzam.. :-) Úprimne. Cesta vlakom sa samému javí ako niečo nekonečné.


Aj napriek nelichotivým predpovediam počasia som sa tešil, že sa opäť stretnem s priateľmi rovnakej krvnej skupiny. Po nekonečnej ceste ma na vlakovej stanici čakali moji priatelia, s ktorými som mal v pláne stráviť pár pekných dní.


Logistiku plánovali chlapci z východu a mali ju premyslenú do posledného detailu, keďže nebol jasný môj príchod do Košíc. Nakoľko vlaky si chodia ako chcú a samozrejme meškajú, museli mať pripravených viac možností presunu lebo plán bol taký že sa musíme presunúť do Michaloviec. Po zvítaní sa s Legilom, Janíkom a Miškom Tarbajom a Kelkom, ktory zatiaľ dorazil ako kuriér a mal sa k nám pridať až v sobotu kvôli pracovným povinnostiam, sme sa nakoniec rozhodli vzhľadom na čas presunúť sa na autobus, ktorý nás vzapätí previezol do Michaloviec. Tam sme sa mali dalším busom presunúť do obce Vínne. Čo však čert nechcel, spomínaný bus sme stretávali, ako vychádza zo stanice práve, keď sme sa my k nej blížili, a tak sme mu mohli len zamávať.. Po zhodnotení celej situácie sme sa rozhodli, že necelú hodinu do odchodu ďalšieho autobusu nejak vydržíme pri pive niekde na stanici. Prechádzajúc okolo taxikárov sa Jožko (Legil) svojou typickou východňarčinou spýtal: Vinne, za kelo? Taxikár si nás premeral očami a zahlásil. 8€ To zrazu naše smerovanie Tour de beer sa zmenilo na nastupovanie s batohmi do taxíka... A tak sa začala naša cesta.


Po pomotaní sa okolo jazera vo Vinnom a následnom objavení asi jedinej reštaurácie v okolí, sme sa rozhodli pre prvé pivo na začiatok. Veď minerály a iné lakocinky treba, tak prečo nie. Ja som k tomu pridal ešte aj vývar, nakoľko som nejak vyhladol po tých piatich hodinách v dopravných prostriedkoch.


Po hodinke, či možno o niečo viac sme sa po asfaltovej ceste dostali k pamätníku, kde sme sa po pár stovkách metrov dostali z asfaltky na chodník, ktorý nás doviedol k malej chatke.

Asfaltová cesta smerom od Vinného

Vraj partizánskej búde. Malá útulná chatka s pričňou pre nás štyroch s prameňom vedľa. Ideálne miesto po dlhom dni strávenom väčšinou vo vlaku a v buse. Klasické vybalovanie a chystanie si ,,bidla,, na noc, spojené s prvým odľahčovaním batohov v podobe kŕmenia sa. Noc bola blízko a silný vietor dával najavo svoju moc a to, že o ňom budeme isto počuť celú noc, čo sa aj na malé prestávky potvrdilo..

Partizánska búda

interiér našej spoločnej spalne

vybaľovanie sa pred prvou nocou

Prvá noc bola celkom zaujímavá. V lese sa chodí spať dosť skoro nakoľko je skoro tma. Hlavne takto na jeseň. A tak sme sa aj uložili. Spoločnosť silnému vetru začali robiť miestne plchy, ktoré do rána dokázali hrať všetky možné spoločenské hry s orechmi, žaluďmi a čo ja viem s čím všetkým možným, čo malo za následok náš nepokojný spánok. Okrem toho okolo desiatej hodiny večer náš tábor navštívil párik cyklistov, ktorým sme možno svojou prítomnosťou prekazili plány, a tak ostali spať vonku aj napriek silnému predpokladu dažďa, čo sa aj stalo, a do rána spŕchlo.

Po prebdenej noci a par útokoch od už spomínaných plchov, sme sa najedli, vypili kávu a pobalili na ďalšiu cestu pod stromami. Ešte spoločne foto a... ide sa ďalej. Smer Kyjovský prales a Vihorlat.

Ďalší prístrešok o par stoviek metrov vyššie

Cieľ dnešného dňa bol kopec Vihorlat. Plán bol ísť cez Kyjov (821m.n.m.) a Rozdielňu (m.n.m.) Podarilo sa to s vypätím všetkých mojich síl. Ale tie výhľady stáli za to.

Kyjov

Pohľad na Vihorlat po pol dni pochodu.

Posledné metre stúpania na Vihorlat (1076 m.n.m.) dalo zabrať mojej kondičke, čo pociťovali moje kolená a šľachy. Tesne pod vrcholom (Vihorlatu..) sa ma ešte pokúšali zachrániť černice, ktoré som už v podstate po štvornožky zbieral. Takže oficiálna verzia znela, že som nekľakol od únavy, ale v pokľaku som zbieral černice na osvieženie.. 

Pohlaď zo samotného vrcholu kopca bol však prekrásny. Viditeľnosť aj keď zahalená jemným oparom však nezabraňovala krásnemu výhľadu na Ukrajinu, Tokajské kopce a v podstate aj na poľskú stranu, kde však bola oblačnosť väčšia.

Vihorlat

Zemplínska Šírava

Pohľad smer Ukrajina

Legil ma dava do obrazu čo je kde..

za kopcom na pravej strane zhruba na druhej hodine je miesto kde sme začali našu cestu..

naša dalšia cesta ktora nas čakala aby sa znovu utaborili.

Uťahaný, ale spokojný sme sa pobrali smerom, kde sme plánovali stráviť ďalšiu noc. Náš ciel bola Poľana pod Vihorlatom. Prameň a prístrešok dávali predpoklad pokojnej noci. Miesto bolo pekné a stál tam aj prístrešok. Prameň tak isto neďaleko. Dokonca nejaký dobrodruh nám nechal v ohnisku tlejúci drúk sviežeho dreva, ktorý svojim dymom dával o sebe vedieť každému z diaľky že je niekde oheň.. resp. že je niekde dym.. Zhodili sme batohy a začali približovať drevo z okolia k ohnisku.

Po chvíľke ako sme založili oheň, sa dorútila rodinka v super cyklooblečení a spravili si na našom ohníku piknik. Hoci to zo začiatku vyzeralo, ako keby vatru robili. Po upozornení, že na ich špekačky bude stačiť aj menší ako metrový oheň sa dali do normálu a doopekali si svoje požívatiny už na primeranom ohníku.


Z lúky sa zrazu ozval hlas našej známej z prvej noci, vyžadujúci si kávu, na ktorú po prvej noci akosi nebol čas. Keďže som mal kávu čerstvo zaliatu, tak som sa stal obeťou ja a ponúkol som jej ju.

Príjemný pokec s asi slečnou, predpokladám že vytrvalostnou ultramaratonistkou.. (usudzujúc podľa jej trička) sa skončil po pár dúškoch z mojej kávy a pobrala sa svojim (rýchlim) tempom na Vihorlat, z ktorého sme mi pravé zišli.


Noc sa v lese vždy priblíži veľmi rýchlo a tak nastal čas rozhodnúť sa, kde kto bude spať. Miško sa rozhodol že nebude tráviť noc pod strechou prístrešku čo stal na lúke.

My sme zvážili jeho postoj a tak isto sme skonštatovali že sa uložíme na rovinke za ohniskom. A tak začalo stavanie prístreškov. My s Miškom mame rovnaký typ prístrešku. Miško má však ku svojmu ešte aj spálňu s moskytierou a podlahou. Ja len celtu, ktorá sa stavia pomocou jednej turistickej paličky. Janík s Jožkom sa mali v pláne uložiť pod veľkú Janíkovú celtu.

Po rozbalení našich spálni sme už len nakŕmili hladné bruchá a vychutnávali si oheň a debaty pri ňom. Tma prišla rýchlo.

Ráno sme sa zhodli že tato noc sa nedala porovnať s tou predchádzajúcou s plchmi. Vynikajúco som sa vyspal. Doslova luxusne. Žiadna zima, vietor, nič, čo by mi prekazilo spánok a nabratie nových síl do ďalšieho dňa.


Cieľ bol Sninský kameň (1005m.n.m.) Plán bol prejsť cez sedlo Rozdiel a Jedlinku čo bola v podstate cesta po okraji vrcholu kartera sopky. Jozef nás pravidelne zasypával informáciami a tak sme sa dozvedeli ze druha strana vulkánu sa zosunula a zatarasila cestu potoku. Tak vzniklo krásne morské oko.

pohlaď na morské oko zo Sninského kameňa

Sninsky kameň sme nakoniec nazvali svinským.. Počas stúpania stretávame prvých ľudí s rovnakým smerom. Paličky od Janíka ma od rana sprevádzali a miernili tým moje utrpenie. Naozaj sú dobrá pomoc a začal som silno uväzovať o ich zakúpení. V každom prípade chcem touto cestou poďakovať Jankovi za to že bol ochotný mi ich zapožičať. Bez nich by som to asi nedal..

Premávka na Sninskom kameni..

Po krásnom kochaní sa výhľadmi sme sa pobrali z tejto turistickej ,,mäsovke,, ďalej. Našim cieľom bolo spojiť sa s Kelkom ktorý sa mal k nám pripojiť po nočnej smene niekde na pol ceste od Sninského kameňa. Nedá mi ešte nespomenúť kamaráta Miška ktorý sa od nás odpojil hneď ráno aby si mohol pochodiť a popozerať cele okolie mimo našu trasu. Tak že si prešiel rašeliniská ci morské oká v okolí osobne bez toho aby sme ho zdržovali našim tempom. Klobúk dolu Miško pred týmto tvojim výkonom.


Dohoda bola že sa všetci stretneme na mieste ktoré sa vola Vartáš. Je to opustená poľovnícka chata kde sme plánovali stráviť poslednú noc. Predierajúc sa krásnym prostredím panenskej prírody som si čim ďalej uvedomoval že aké bohatstvo mame v našom malom ale krásnom Slovensku.

Unavený ale spokojný sme sa konečne dostali do cieľa. Čakala nás luxusná opustená chata.

Chata na Vartši.

Plán bol taký, že sa najeme a pôjdeme skoro do pelechu. Chceli sme skoro vstávať, aby sme sa dostali do obce Podhoroď.

Kelko začal s prípravou kŕmenia pre seba a Jozefa a my ostatný sme kuchtili z toho, čo kto mal. Ja som si chcel pripraviť svoju sušenú ryžu s mäsom ale nejakým nedopatrením sa mi do môjho ešusu dostalo viacej vody ako by som pôvodne chcel, a tak som to ešte zahustil sušenou zmesou na polievku. Poviem vám že som si zašmakoval.. Janík spravil zemiakovú kašu so svojim zaváraným mäskom. Mňamka to bola. Plné bruchá a Kelkov "lak na rakvy" (Fernet) dávali silný predpoklad pokojnej noci. A tak sme povinne ako zaľahli, tak aj po nejakom čase šli spoločne cikať. Noc prešla rýchlo. Za spoločných zvukov v rôznych tóninách vychádzajúc z rôznych otvorov piatich spiacich chlapov prišlo ráno.

Ráno sme mali nastavene budíky, čo síce bolo dooosť drastické, ale nanajvýš nutné. Keďže sme potrebovali stihnúť bus. Pred nami zhruba 4 hodiny pochodu.

Začalo dokonca spoza stromov vykukať slniečko. Naozaj predpoklad pekného dňa.

Ale stalo sa to, s čím nikto nerátal... Jozef začal spievať. Nič by na tom nebolo, pokiaľ by sa nezatiahla obloha a z neba nezačali padať prvé kvapky dažďa. A tak s krivými pohľadmi na Jožka sme sa pohli ďalej. Náš ciel bol jasný. Dedinka Podhoroď.

 Mokrý a zablatený sme sa nakoniec dostali tam, kde sme chceli. Na autobusovej zastávke sme sa dali do nejakého ľudského stavu. Ja som mal komplet mokré veci, tak som sa prezliekol. Čo to sme pojedli, a už sme len čakali na autobus, ktorý nás odviezol do Sobraniec, kde sme mali prípoj do Košíc, čo je cca dve hodiny cesty zastavujúc pri každej vŕbe..

Autobus do Sobraniec

Všetko klaplo ako malo. Stihli sme v Košiciach po jednom pivku a držkovú. Rozlúčili sme sa a ja som pokračoval na vlak, kde ma opäť čakalo nekonečných 5 hodín cestovania.


Na záver len toľko. Opäť som strávil krásne dni v našich krásnych lesoch, s ľuďmi, ktorých mam naozaj rád.
 PRIATELIA, ĎAKUJEM VÁM ZA VAŠU SPOLOČNOSŤ, BOLO MI NAOZAJ DOBRE. TEŠÍM SA NA ĎALŠÍ ČAS STRÁVENÝ S VAMI.